História irisdiagnostiky
Iridológia, hoci je často spájaná s modernou alternatívnou medicínou, má v skutočnosti staroveké korene.
Prax možno vysledovať až do starovekej egyptskej civilizácie, kde liečitelia používali oči ako nástroj na diagnostiku a liečbu chorôb. Dôkazom toho sú aj archeologické nálezy z hrobu egyptského faraóna Tutanchamóna, v ktorého hrobe sa našli papyrusy dokumentujúce štúdium a diagnostiku z očí.
Číňania tiež uznali význam očí pri porozumení zdravotných stavov. Pojem „päť prvkov“ bol aplikovaný aj v Iridológii, pričom spájal rôzne označenia dúhovky so špecifickými prvkami a orgánovými systémami v tele.
V starovekej Indii bola Iridológia známa ako „Nadi Chikitsa“ a praktizovala sa spolu s ajurvédou, tradičným indickým systémom medicíny.
V slávnej knihe „Zodiakus des Auges“ od astrológa Libru sa hovorí, že v ľudskom tele sa odráža všetko, čo sa deje v kozme, a že dúhovka sa k tomuto zrkadleniu najlepšie hodí.
Meyenovo dielo z r. 1670 „Physiognomia Medica“ obsahuje vzácne informácie o vtedajšom vývojovom stupni irisdiagnostiky.
Od viedenského očného lekára Beera, autora dôležitej knihy o očnom lekárstve, pochádza tento výrok: „Všetko, čo pôsobí na organizmus individua, nemôže zostať bez vplyvu na oko.“
Za moderný rozvoj iridológie sa zaslúžil Ignatz von Peczely – maďarský lekár, známy ako „otec iridológie.“ V 19. storočí Peczely náhodne objavil koreláciu medzi špecifickými znakmi dúhovky a nástupom choroby.
V 20. storočí lekári a vedci z USA, Európy a Austrálie priniesli Iridológii celosvetové uznanie. V posledných dvadsiatich rokoch bola iridológia široko skúmaná v oblastiach, ako je konštitúcia, pigmentácia a skléra. Túto neinvazívnu metódu používajú mnohí lekári v Nemecku, Rusku, Taliansku, Grécku a ďalších krajinách ako spoľahlivú formu diagnózy.
